Politik
je človek, ktorý sľúbi, že postaví
most i tam, kde nie je
rieka.
Nikita
Sergejevič Chruščov
Od
Thatcherovej sa učí vládnuť
Iveta Radičová číta
práve Thatcherovej knihu o umení vládnuť. Dostala ju v utorok ako dar,
nechce však prezradiť, od koho. Presne v ten deň hovoril politológ Ján
Baránek v televízii o tom, akými premiérmi by boli Robert Fico, Ivan
Mikloš a Iveta Radičová. O ministerke sociálnych vecí, práce a rodiny
povedal: "Pôsobí veľmi príjemne a komunikatívne, no názory by vedela
presadzovať veľmi tvrdo, preto by som ju trošku prirovnal k
Thatcherovej."
Po minulotýždňovom úspechu vo voľbách, keď získala najviac
preferenčných hlasov spomedzi ženských kandidátok a z mužských ju
predbehli len Robert Fico a Robert Kaliňák, hovorí: "Áno, chcem sa
ďalej profesionálne venovať politike."
Jej kolegovia a bývalí spolužiaci sa zhodujú - je to rázna žena, nerobí
veľa kompromisov. Ona k tomu dodáva: "Dlho váham, než vyslovím názor,
takže je asi pochopiteľné, že sa ho snažím obhájiť a ťažko sa ho
zriekam." Myslí si, že aj preto nikdy neprezliekala kabáty a neohýbala
chrbát.
"Vždy mala jasný názor na život a už v detstve bola veľmi ambiciózna,"
hovorí Jana Chorvatovičová, ktorá s Ivetinou mamou, Helenou
Karafiátovou, pracovala v Československej tlačovej kancelárii. "Keď
chodila za mamou, otvorene hovorila - toto je policajný štát. Pamätám
sa, ako to rozčuľovalo kolegyňu, ktorej manžel bol policajt."
Ivetine názory formoval najmä otec, novinár, ktorého za slovenského
štátu vyhodili z gymnázia, lebo namiesto do Hlinkovej mládeže vstúpil
do komunistickej strany, odkiaľ po roku 1948 na protest vystúpil.
"Mala som skvelé a intelektuálne rodinné zázemie, úžasnú mamu, ktorú
zbožňovali všetci moji spolužiaci a priatelia, môj manžel dokonca
hovorieval, že to je jeho naozajstná mama. Otec bol búrlivák, novinár,
ktorému v 70. rokoch definitívne zakázali napísať čo len čiarku,"
spomína popredná slovenská sociologička. "V našej rodine sa rozoberali
spoločenské témy, mali sme doma všetky samizdaty od Solženicyna počnúc,
čítala som ich ako gymnazistka."
Chcela byť baletkou
Na základnej škole snívala o kariére baletky a štúdiu na konzervatóriu,
otec ju však dotlačil, aby išla na gymnázium. Po gymnáziu chcela
študovať matematiku-fyziku, skončila však na sociológii.
"Mala som tú česť, že k nám chodili na návštevu Hirnerovci. Práve
stretnutia s profesorom Hirnerom, ktorý si odsedel za komunizmu dvanásť
rokov za pestovanie buržoáznej pavedy - sociológie a potom sa koncom
60. rokov vrátil na katedru, rozhodli, že som sa prihlásila na
sociológiu."
Na prijímačkách skončila druhá, dostala sa však len na externé štúdium,
aj to najmä vďaka tomu, že otec sa po zákaze písať zamestnal v
tlačiarni. Dcéra teda dostala body za robotnícky pôvod.
Stretnutie s Radičom
Vďaka "robotníckemu pôvodu" sa na škole spoznala so životným partnerom
Stanom Radičom. Ten zase pre zlý kádrový profil otca dostal na strednej
škole zápis - neodporúča sa prijať na vysokú školu. Rok teda pracoval
ako vŕtač v Hriňovej a s takouto robotníckou históriu sa potom dostal
externe na sociológiu.
Učil ich sociológ Vladimír Krivý, ktorý dnes pôsobí v Slovenskej
akadémii vied. "Patrili k najlepším študentom," hovorí.
Odhadli Mečiara
Nedávne predvolebné mítingy neboli jej prvými, na tribúne stála aj v
roku 1989, postupne bola hovorkyňou VPN, neskôr ODÚ. Nikdy nebola v
komunistickej strane. Rodinný priateľ, humorista Štefan Skrúcaný si
spomína, ako sa po prvých bratislavských mítingoch v novembri 1989
začali zhromažďovať ľudia aj v ostatných mestách. "Volali mi z rodného
Trenčína, že majú prvý míting, či by som neprišiel a nezobral aj
nejakých umelcov. Strašne snežilo. Zavolal som Radičovi, okamžite
súhlasil. Išla s ním aj Iveta a obaja rečnili na tribúne."
Radičovci mu vraj ukazovali cestu, lebo vždy vedeli zavčasu analyzovať
situáciu. "Pamätám sa, keď prišiel k moci Mečiar, spočiatku som si
hovoril - fajn chlapík. Oni už vtedy vraveli, že to nebude v poriadku."
Sociologička Zora Bútorová spomína, že v období mečiarizmu bývali
prepichnuté pneumatiky na aute Radičovcov drobnosťou, horšie boli
vyhrážky, dokonca aj voči ich dcére.
Zlé obdobie
V 90. rokoch pôsobila Iveta Radičová na Academii Istropolitane, ktorú
Viedenský inštitút humánnych vied vyhodnotil ako najprogresívnejšiu
vzdelávaciu inštitúciu na Slovensku. Keď ju však ministerka školstva
Eva Slavkovská rozložila a odvolala riaditeľku Alenu Brunovskú, odišla
aj Radičová. Hovorí, že vo veľmi ťažkej chvíli. "V STV bola zrušená
relácia Apropo, 150-tisíc ľudí vtedy podpísalo petíciu za návrat
Radičovho programu. Nastalo pre nás ťažké obdobie, lebo Stanko sa začal
živiť ako kočovné divadlo, tristotridsať dní, ak nie viac, bol v
teréne. A do toho som prišla o miesto."
Neskôr začala pracovať v Nadácii S.P.A.C.E., ktorá získala podporu z
viedenského inštitútu na výskum transformácie v krajinách V4.
Strašný ras
Kolegovia a známi hovoria o Ivete Radičovej ako o ráznej a cieľavedomej
žene, ktorá verí svojmu názoru a rozhodne ho presadzuje. Medzi
študentmi má povesť dobrej profesorky, ktorej prednášky neboli
odtrhnuté od reality a poskladané z akademických hypotéz. Jedni
hovoria, že bola najvtipnejšou profesorkou, iní sa báli jej prísnosti.
Aj jej manžel v jednom z rozhovorov povedal, že Iveta je na študentov
"strašný ras" a "keby sa sám narodil o pár rokov neskôr, asi by školu
neskončil".
Nie všetci jej prísnosť a razantnosť berú s humorom. Niektorí kolegovia
si myslia, že to môže mladých odradiť od odhodlania diskutovať s ňou o
iných názoroch.
Sociologička Zuzana Kusá obdivuje na Radičovej jej organizačné
schopnosti, to, že zvláda naraz prácu aj na troch pôsobiskách. "Jej
víťazná aura, pre ktorú má veľa predpokladov, lebo je bystrá a milá,
však spôsobila, že kolegovia s ňou málokedy polemizovali. Silu čerpá
sčasti aj z tohto nedostatku polemiky."
Nespochybňuje sa
Napriek tomu, že Iveta Radičová je pravicovou političkou a liberálkou a
mnohé jej vyjadrenia sa nelíšia od vyjadrení jej predchodcu Ľudovíta
Kaníka, ktorému spočiatku aj radila, jej popularita je veľká. Bývalá
ministerka práce Helena Woleková vidí jej úspech v tom, že kombinuje
odborný základ s primeraným zjednodušením a sebadôverou. "Možno máme
obe rovnaké množstvo vedomostí, no ja by som viac pochybovala, kým
Iveta si povie "takto" a obavy z dôsledkov už navonok neprejaví."
Nespochybňuje sama seba, čo u ľudí vyvoláva dôveru, že vie, čo robí.
Vizitka Ivety Radičovej
Iveta Radičová sa narodila sa 7. decembra 1956 v Bratislave, s rodičmi
žila v centre mesta. Až s manželom Stanom sa presťahovala na vidiek do
Novej Dedinky pri Senci. Vtedy to komentovala: "Dvadsaťdva rokov
pracoval na tom, aby ma, starú Prešpuráčku, dostal na dedinu. Teraz som
v šoku, aká príjemná zmena to bola. Natrafila som na ľudskosť, normálnu
každodennosť bez zúfalého naháňania času a všeličoho iného."
Jej otec bol novinár a aj mama pracovala v novinárskom prostredí - v
Československej tlačovej kancelárii. Tesne predtým, ako skončila
strednú školu, sa rodičia rozviedli, s oboma však mala veľmi dobrý
vzťah. "Bolo to rozhodnutie dvoch dospelých ľudí, ja som prestala byť
dôvodom spolunažívania. Pamätám sa, ako otec na rozvodom konaní
povedal, že mama bola najlepšia žena jeho života." Otec sa opäť oženil
a Iveta má nevlastného brata.
V roku 2005 získala titul vysokoškolskej profesorky. Dovtedy takmer
celý profesijný život učila na katedre sociológie alebo politológie na
Univerzite Komenského, prednášala aj v zahraničí, viedla Nadáciu
S.P.A.C.E, ktorú založila so sociologičkami Helenou Wolekovou a Soňou
Szomolányi. V auguste 2005 sa stala riaditeľkou Sociologického ústavu
SAV, v októbri ju prezident Gašparovič vymenoval za ministerku práce a
sociálnych vecí.
Jej najväčšou záľubou je zjazdové lyžovanie. Cez zimu lyžovali s
manželom každý víkend, cez týždeň chodili na nočnú lyžovačku na
Pezinskú Babu. V lete bicykluje, ale ako hovorí, veľmi neskoro a len
preto, akými očami sa na ňu díva jej pes. Počas ciest lietadlom a autom
vždy číta. Nájde si čas aj na divadlo a film, naposledy videla Da
Vinciho kód, a s dospelou dcérou by vraj bez hanby išla aj na Dobu
ľadovú. "Je to nádherná rozprávka."
Jej plusom je prirodzenosť
Odborníčka na neverbálnu komunikáciu Oľga Škvareninová o Ivete
Radičovej hovorí: "Jej veľkým plusom je prirodzenosť, na nič sa nehrá,
je sama sebou, nevyvyšuje sa. Bolo to vidieť aj na jej predvolebných
plagátoch, na ktorých sa mi veľmi páčila. Radičová sa na nich usmievala
a pri úprimnom úsmeve sa smejú aj oči. Pri retušovaní jej, našťastie,
nechali vejáriky okolo očí. Keby boli vyretušované, pôsobil by úsmev
umelo. Radičová sa netlačí do mužskej, tvrdej komunikácie, je z nej
cítiť ženskosť, no nie vnucovaná. Výhodou je aj jej nižšie položený
hlas, čo neevokuje hašterivosť. Boduje tiež tým, že má dôstojnosť a
pokoru, čo mnohým politikom chýba. Zlepšiť by sa mohla v štýle
obliekania, naposledy mala na pohrebe Františka Tótha károvanú sukňu.
Určite však nie je cestou nosiť značkové oblečenie. A tiež by sa nemala
zveriť vizážistom a meniť imidž."
24. 6. 2006 | ANDREA HAJDÚCHOVÁ
Zdroj: Sme, Magazín Víkend, 24. 6. 2006, s. 27. (hodnotenie
komunikácie a imidžu Ivety Radičovej, vtedajšej ministerky sociálnych
vecí, práce a rodiny)